DO oktober rodiny Kalvária 19.10.2010

Dvaja budú jedným telom (Gen 2, 18-24)

Gillini Zattoni, preklad: Saleziáni Don Bosca, Tri hôrky

 

 

18 Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ 19 Keď Pán, Boh utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. 20 A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. 21 Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. 22 A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi.

23 Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.“

24 Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.

 

 

Lectio

Téma stvorenia muža a ženy sa v druhej kapitole knihy Genezis objavuje opäť. Odráža to citlivosť a teológiu biblického autora, ktorý vidí vzťah muž – žena  nie ako jednoduchý výsledok komerčných alebo rodových vzťahov spolužitia, alebo čokoľvek iné. Nový vzťah muža a ženy vidí ako tajomstvo zmluvy. Táto myšlienka sa nachádza už v ozvene slova, ktoré Boh  vyriekol nad ľudstvom vo svojom láskyplnom rozhodnutí: „Nie je dobré človeku samotnému: chcem mu spraviť pomoc, ktorá mu bude podobná (v.18).

Muž a žena majú žiť v recipročnom (vzájomnom) vzťahu, ako to naznačuje preklad biblického textu, ktorý je svojím vyjadrením najbližšie tomu pôvodnému – hebrejskému: „pomoc oproti“ (náprotivná pomoc). Táto reciprocita sa má vyjadriť postojom opory jedného voči druhému, darom vzájomnej úcty, blízkosti  a vzájomného spoločenstva.

Toto je tajomstvo lásky, ktoré sa dá objaviť iba tak, že vstúpime do „nehybnosti“ (v hebrejčine – tardemah), alebo lepšie do „extázy“, ktorá prenikne osobu (adam – v zmysle nie ako muž, ale ako ľudská osoba) a pomôže jej vyjsť zo seba, aby objavila iného/inú ako nositeľa tajomstva lásky  a zmyslu. Keď sú dvaja pred sebou, jeden pred druhým, muž zajasá oslavným svadobným hymnom, v ktorom uzná ženu za svoju spoločníčku (ako sa to implicitne vyjadruje vo formulácii zmluvy: Toto je teraz … (V.23). Prijíma ju za spolu-strážkyňu tajomstva ľudskej bytosti (kosť z mojich kostí) a za spolu-súcitiacu bytosť v krehkosti a kráse konkrétneho života (mäso).

Záver tohto biblického úseku je veľkolepý. Autor ide proti mentalite vtedajšej doby, v ktorej rod má prednosť pred párom. Potvrdzuje, že nová skutočnosť, ktorá vzniká zo stretnutia muža  a ženy, je dokonca väčšia ako pokrvné príbuzenské vzťahy. Je to téma nového príbuzenstva, ktoré vzniká slobodnou voľbou a pramení zo sobášneho puta.

 

Meditatio

Pomoc (spoločníčka), ktorá je podobná mužovi, je žena, a pomoc (spoločník), ktorý je podobný žene, je muž: podobný neznamená rovnaký, neznamená klon alebo fotokópiu. A teda žiaden manžel si nemá nárokovať od manželky, aby sa mu prispôsobila, aby bola taká, akou ju on chce mať. A tak aj žiadna manželka si nemá nárokovať, aby sa jej manžel prispôsobil, aby odpovedal na jej požiadavky. Alebo ešte presnejšie: nikomu z dvojice nie je dovolené, aby na druhého kričal, aký by mal byť, alebo akého si ho predstavoval. Inými slovami: nikomu nie je dovolené, aby zabránil vývoju a premene partnera. Vernosť  predsa nemá  mať iba statickú podobu ako sobášna fotka.

Prečo? Prečo si Boží pôvodný zámer žiada omnoho, omnoho viac? Prečo žiada jedno telo z tela druhého a jednu kosť z kostí druhého (v. 23). Tu objavíme, že to, čo bolo na počiatku, nie je našou minulosťou (nemá to zostať tak, ako to bolo na počiatku našej svadby –  ako svadobná fotka), ale že to je naša budúcnosť.

Ako sa reálne stať  jeden pre druhého „kosť z mojich kostí?“

Cez vznikajúci príbuzenský vzťah a cez intimitu.

  • Príbuzenský vzťah medzi mužom a  ženou, ktorí sa stretnú a milujú sa, je kvalitatívny skok, zázrak: nepochádzajú z rovnakej krvi ani z rovnakého rodu, a napriek tomu sa môžu považovať za veľmi blízkych príbuzných, v mene zmluvy, ktorá bola napísaná už v Bohu. Lepšie povedané – v mene zmluvy, ktorá nesie DNA Lásky, ktorá túto zmluvu priviedla k životu.
  • Intimita: ide o tajomstvo dvojice, tejto konkrétnej dvojice, o ktorej si mnohí myslia, že ju už dokonale poznajú (dokonca aj oni dvaja samotní si to myslia). Avšak nikomu nie je súdené úplne poznanie tajomstva páru muža a ženy. Intimita je bezhraničný obzor, v ktorom dvaja objavia spoločenstvo (pomoc), spoluprácu, solidaritu, odovzdanie sa do života toho druhého bez výčitiek a obviňovaní.  Z tohto hľadiska je ich vzťah vždy plný nádeje do budúcna – stále je čo objavovať – až na veky.

 

Oratio

Na počiatku bol pohľad, ktorý priťahoval a nechal sa priťahovať krásou druhého.

Potom sa v teple vzťahu  zrodilo TY – plné kontemplácie a obdivu

Na počiatku to bola blízkosť – blízkosť tiel.

Potom čistý zväzok JA/TY, ktorý sa stáva MY.

Na počiatku to boli naše ruky, ktoré prijali dieťa Tvojho požehnania.

Potom dlaň Tvojej ruky, ktorá toto dieťa prijala medzi Tvoj ľud.

 

Keď sa počiatok mení na potom – pomáhaj nám, Pane. Znovu oživ a osviež tvoju prítomnosť v nás, aby sme sa ako dvojica nestratili v labyrinte našej ničoty.

 

Contemplatio

Otec (…), vzal do rúk hrudu hliny, ktorú práve stvoril a vtlačil do nej svojimi nesmrteľnými rukami moju podobu. Potom jej daroval časť svojho života: svojho ducha, ktorý je vyliatím božskosti. Tak z blata a ducha stvoril človeka ako obraz toho, ktorý je nesmrteľný. A v oboch častiach – v hlinenej aj v duchovnej je vládcom rozum. Preto milujem tento život:

aj vďaka hline, z ktorej som vzišiel

aj pre Ducha – božskú časť mojej existencie.

A keď sa na zemi – na zazelenaných dolinách raja, zjavila božská a ľudská bytosť, ktorá ešte nemala nikoho, kto by sa na ňu podobal, kto by mu pomáhal a podelil sa o svoj život, práve vtedy múdre Slovo (Logos) veľkolepo zasiahlo. Svojou mocnou oživujúcou pravicou rozdelilo človeka, ktorého stvorilo – ako obdivovateľa svojho diela – na dvoch. Tu je pôvod a záruka početnosti ľudského rodu.

Vzal jedno jediné rebro z jeho boku a dal formu žene. Zmiešal v ich srdciach lásku a dal im tak pocítiť ich vzájomnú príťažlivosť.

Túto príťažlivosť  však nedal všetkým voči všetkým. Daroval našim túžbam hranicu, ktorú voláme manželstvo.  Nastavil obmedzenia našim pudom, ktoré nepoznajú mieru, aby svojou chtivosťou neublížili človeku  a nezraňovali  jeho posvätnosť. Aby sa tento človek bez miery nestaval pred iných len vo svojich túžbach, a aby nevznikali vojny a nepriateľstvá vždy, keď by túžba prerástla do bezhraničnej nerozvážnosti.  (Gregor Naziánsky, Poézia/1, Rím 1994, 74s.)

 

Actio

Keď pozerám naňho/ňu opakujem si vo svojom srdci tieto slová:

„MM je telo z môjho tela. …MM je kosť z mojich kostí.“

 

Na duchovné čítanie

Scéna pod krížom s Máriou a s Jánom objasňuje, ako sa Božie otcovstvo zjavuje cez vznik nového príbuzenského vzťahu medzi ľuďmi: „26 Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ 27 Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. (Jn 19,26n)

Boží Syn vo vrcholnej hodine svojho poslania úplne odovzdáva svoju ľudskú slobodu Otcovi. Ježiš v tejto hodine plní svoje poslanie a ustanovuje nový príbuzenský vzťah medzi ľuďmi. Bez toho, že by poprel hĺbku prirodzených vzťahov, ustanovuje nové príbuzenstvo – materstvo Cirkvi.  Týmto gestom vytvára znak (sviatosť) otcovstva Boha.

Scéna z Jánovho evanjelia prináša  naplnenie a pozdvihnutie všetkých oblastí snúbeneckého vzťahu – pohlavnej rozdielnosti, lásky, plodnosti… Ba čo viac, naznačuje novú dimenziu  vzťahov otcovstva/materstva a synovstva.

(A.SCOLA Paternita e maternita nella cultura attuale, in R. Bonetti, Padri a madri per crescere a immagine di Dio, Roma 1999, 28s.)