DO november rodiny Kalvária 23.11.2010

Izák tak miloval Rebeku, že našiel útechu nad stratou svojej matky. (Gen 24, 48-51.58-67)

Gillini, Zattoni, preklad: Saleziáni Don Bosca, Tri hôrky

 

Čítanie z knihy Genezis:

48 V tých dňoch, Abrahámov sluha povedal Labanovi: „Poklonil som sa Pánovi a prosil som Pána, Boha môjho pána Abraháma, ktorý ma viedol po pravej ceste, aby som priviedol dcéru príbuzného môjho pána pre jeho syna. 49 A teraz, ak chcete môjmu pánovi preukázať láskavosť a vernosť, dajte mi to vedieť, ak nie, (tiež) mi to dajte vedieť, aby som sa mohol dať napravo alebo naľavo.“

50 Laban a Batuel odpovedali takto: „Od Pána vyšla táto vec. My ti nemôžeme povedať ani áno, ani nie. 51 Pozri, Rebeka je pred tebou, vezmi ju a choď! Nech sa stane ženou syna tvojho pána, ako hovoril Pán!“

58 Zavolali teda Rebeku a opýtali sa jej: Chceš ísť s týmto mužom?“ Ona odpovedala: „Chcem!“ 59 Potom teda prepustili svoju sestru Rebeku i s jej dojkou, aj Abrahámovho sluhu s jeho mužmi.

60 I požehnávali Rebeku a hovorili jej: „Sestra naša, rozmnož sa v tisíce a desaťtisíce (potomkov) a tvoje potomstvo nech zaujme brány svojich nepriateľov!“

61 Potom sa Rebeka pohla aj so svojimi slúžkami, vysadli na ťavy a nasledovali muža. A sluha Rebeku vzal a odišiel.

62 Vtedy sa Izák práve vrátil z cesty od studne Lachaj roi, býval totiž v Negebe. 63 Keď sa zvečerievalo, vyšiel Izák na pole, aby si porozmýšľal. Tu zdvihol oči a videl prichádzať ťavy. 64 Aj Rebeka zdvihla oči a zbadala lzáka. Rýchlo zosadla z ťavy 65 a povedala sluhovi: „Kto je ten muž, čo ide oproti nám po poli?“ A keď sluha povedal: „To je môj pán,“ vzala závoj a zahalila sa. 66 Potom sluha porozprával Izákovi všetko, čo vykonal, 67 a Izák ju voviedol do stanu svojej matky Sáry. Vzal si teda Rebeku a ona sa stala jeho ženou. A tak ju miloval, že našiel útechu nad stratou svojej matky.

LECTIO

Zdá sa, že svadobný príbeh Izáka a Rebeky má byť potvrdením Ezdrášovho a Nehemiášovho zákonodarstva proti „miešaným“ manželstvám. Izraeliti takéto zväzky vnímali ako nebezpečné pre svoju náboženskú identitu (por. Ezd 9-10). Abrahám posiela sluhu až do Aram – Naharaim, aby našiel ženu z príbuzenstva pre svojho syna Izáka. Jeho počin má podnecovať židovského čitateľa, aby uzatváral manželstvo výlučne so ženami vlastného ľudu a nie s cudzinkami, ktoré nezdieľajú vieru v Jahveho.

 

Hoci zámerom tohto biblického rozprávania je napomínať ľud a pripomínať mu dôležitosť dodržiavania  zákona, predsa to nezatieni krásu príbehu lásky, ktorý sa tu rozvíja medzi dvoma mladými  ľuďmi až do ich uzavretia manželstva.

Text sa zameriava hlavne na Abrahámovho sluhu, ktorý dáva teologickú interpretáciu tejto udalosti. Opisuje cestu hľadania vhodnej manželky pre Izáka. Počas svojho putovania rozpoznáva, ako Pán vedie dejiny ľudí tak, aby sa naplnili jeho prísľuby. (v.49 – 51).

Vo veršoch 59-67 sa odohráva návrat a scéna stretnutia medzi dvoma mladými. Abrahám zo scény prakticky zmizne. Izák s Rebekou sa zahliadnu pri západe slnka (vv.63-65). Vo svojich  pohľadoch obaja vycítia vzájomné očarenie a príťažlivosť. Keď sa Rebeke potvrdí to, čo už cítila, že človek, ktorého vidí, je jej nastávajúci, zahalí si tvár na znak čistoty.  Tento zvyk patrí  v orientálnych krajinách k starým tradíciám (v.64). Nakoniec sa toto stretnutie lásky zavŕši  v intimite Sárinho stanu (v. 67).

Sárin stan je miesto, v ktorom bol Izák počatý, a v ktorom sa – podľa vtedajších zvykov – aj narodil. Toto miesto naznačuje, že láska nie je určená sama pre seba. Práve existencia rodičov a detí je skúškou plodnosti lásky.

MEDITATIO

Stalo sa tu niečo, čo je pre našu pokrokovú kultúru nepredstaviteľné. Rebeku iní vyberú pre Izáka a Izáka iní vyberú pre Rebeku. Potom sa tí dvaja stretnú v objatí lásky. Stretnutie prechádza od úzkosti, túžby, cez otázky: Má to byť práve on, má to byť práve ona? – až po svadobnú noc v Sárinom stane.  V našich časoch a v našej kultúre zvyčajne dávame mladým párom prednosť alebo dokonca absolútnu prevahu ich vzájomnému výberu. A je to prirodzené.

Napriek tomu nás skúsenosť učí, že keď sa dvaja stretli – so všetkou túžbou, radosťou, ale aj so všetkými neistotami a ťažkosťami – sami túžia po väčšej istote. Tužia po potvrdení, že ich stretnutie bolo „premyslené“ inde. Že ich stretnutie pochádza z plánu, ktorý ich presahuje. Vyzretý pár nehľadá toto „potvrdenie“ kvôli magickej istote (ak nás Boh takto spojil, máme istotu, že nikdy nepochybíme, nikdy sa nerozídeme) alebo kvôli zažehnaniu pochybností srdca, ktoré obyčajne narastajú s pribúdajúcimi rokmi manželstva, ale kvôli vyššiemu dôvodu. Tento dôvod, ako nám to exegéta pripomína, by mohol byť ten istý, ako to bolo v prípade Rebeky a Izáka: naše manželstvo je v službe širšieho poslania, širšieho horizontu, ktorý nepatrí celý nám. Nejde tu len o našu súkromnú zaľúbenosť. Povedzme to v modernom jazyku: To, že sme sa slobodne našli – bez prinútenia a bez záruk – odpovedá na plán, ktorý nás presahuje. Pretože živý Boh, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba prijme naše vzájomné áno do svojho plánu lásky a stane sa jeho Svedkom a jeho Ochrancom.

Existenciu tohto širšieho poslania potvrdzuje aj Sárin stan. Miesto, kde sa Izák narodil. Toto len potvrdzuje, že dvaja manželia nie sú osamotení na opustenom ostrove. Nežijú v izolácii od príbuzenských vzťahov, kde by mohli dospieť k ilúzii, že nimi začína svet odznova.

ORATIO

Chceme byť sami, Pane, a slobodne sa rozhodnúť navzájom pre seba, stretnúť sa a milovať sa. A napriek tomu, Pane, nechceme byť osamotení. Nechceme ťa vidieť len vedľa nás. Nechceme ťa vnímať nezaujatého našou láskou, našimi osobnými dejinami ešte predtým, ako sme sa navzájom stretli.

Pane, chceme si byť istí, že si nás vtiahol do svojho plánu odvtedy, keď si nás utváral v živote našej matky.

Áno, Pane, chceme byť súčasťou tvojho plánu lásky pre nás samých, pre naše rodiny, pre našu komunitu, pre svet. Vypočuj túto našu túžbu, Pane.

 

CONTEMPLATIO

Chvály Boha najvyššieho

Ty si svätý, Pane, Boh, ktorý konáš nádherné veci.

Ty si silný, si veľký, si najvyšší.

Ty si všemohúci, svätý Pán, Kráľ neba a zeme.

Ty si trojica a jeden, Pán, Boh.

Ty si dobro, každé dobro, najvyššie dobro, Pán Boh živý a pravý.

Ty si láska, a múdrosť.

Ty si pokora a trpezlivosť.

Ty si krása a skromnosť.

Ty si istota a pokoj.

Ty si chvála a sláva, ty si naša nádej, ty si spravodlivosť.

Ty si striedmosť, ty si všetko naše bohatstvo.

Ty si ochranca, ty si strážca a náš obhajca.

Ty si sila a občerstvenie.

Ty si naša nádej, naša viera, naša láska.

Ty si naša sladkosť, náš večný život, veľký a obdivuhodný Pane.

Boh všemohúci, milosrdný Spasiteľ.

(Františkánske pramene, Editio Minor, Assisi 1986, s.134)

 

ACTIO

Počas tohto mesiaca, v akejkoľvek chvíli vášho dňa  sa chyťte za ruky a povedzte si navzájom: „Vybral/a som si ťa úplne slobodne, ale nie náhodne. Pretože spoločne patríme do Božieho plánu lásky.“

 

BONUS PLUS – DUCHOVNÉ ČÍTANIE

Pre kresťanskú rodinu je na prvom mieste vzťah s Bohom. Tam má kresťanská rodina svoje korene. Boh nie je sám. Je vzťah.  A rozhodol sa stvoriť človeka na svoju podobu (Gen 1,26 n). Stvoril ho ako muža a ženu a  do ich vnútra – môžeme povedať do ich chromozómov – umiestnil nevyhnutnosť a schopnosť realizovať sa vo vzťahoch. Manželská dvojica sa stáva sviatostnou prítomnosťou Boha – Trojice, ktorý sám je „rodinou“.

Kvalita vzťahov sa určuje v živote domácnosti. To, čo sa žije vo vnútri, sa prenáša navonok. Vyplavuje sa to na povrch, aby sa tvorila rodina aj v širšom rámci. V zmysle cirkvi a spoločnosti. Môžeme povedať, že rodina nie je iba miestom pre svätosť manželského páru a členov rodiny, ale je aj priestorom, kde sa buduje svätosť cirkvi.

Ak by sme sa dnes spýtali našich detí, kde býva Boh, myslím, že odpoveď by bola taká, akú sme sa stáročia učili: „Kostol  je Boží dom.“ A je pravda, že v chráme, nachádzame špeciálny znak Božej prítomnosti – Boha v chlebe.

A keby sme sa mohli spýtať dnešných dospelých, kde sa prijíma viera,  myslím, že väčšina by odpovedala: vo farnosti, v oratóriu, v malých katechetických a biblických skupinách…

Biblické svedectvo je však trochu iné. Chrám je miestom verejnej modlitby Izraela. Ale Písmo svedčí, že keď Boh chcel zjaviť niečo nové, aby vyjadril svoju blízkosť, aby sa zjavil ako Boh, ktorý zachraňuje a oslobodzuje, poslúžil si takmer vždy ľudským príbytkom.

(S. Nicollo, Introduzione, in Id., La casa cantiere di santitá, Roma 2004, s.10.)