Hokejbalisti bojovali v Žiline

Ako áno, ako nie, 21. mája, to jest piatok sa naša košická Jánošíkovská (no, Jánošík je z Terchovej, tak povedzme že Rákocziovská, to sa ku Košiciam hodí viac) družina hokejbalistov vydala skoro ráno vlakom do Žiliny. Vlak to bol pekný, veď ako všetky ostatné. Podstatné bolo to, čo sa dialo po výstupe z neho a príchode na miesto konania.

 

Nezačínali sme omšou, ale rovno rozlosovaním. Na turnaji sa zúčastnilo až jedenásť tímov, takže nás tam bolo veru požehnane. Okrem klasických účastníkov dokonca pribudli nováčikovia ako Partizánske alebo Šaštín, ktorý sa vraj kedysi zúčastňoval, ale ja osobne som ich nikdy nevidel. No, jedného som videl, lebo tam hrá môj bratranec, ale to už bočím od témy. Skrátka, na rozlosovaní boli ako hostia napríklad taký hokejista Michal Hreus a jeden hokejbalista-majster sveta, ktorého meno som si veľmi nezapamätal (a aj kartičku na ktorom bola jeho fotka a informácie o ňom som stratil). Výnimočne k nám bol žreb celkom milostivý. V skupine sme sa ocitli so silným Prešovom, Dubnicou nad Váhom, Michalovcami a nestarnúcou Rožňavou. Zato nás by som označil ako mladnúce mužstvo, pretože za tri roky, čo hrám hokejbal sa vystriedalo celé mužstvo a tak sme boli spolu s Rožňavou v podstate mužstvami s najmladšími hráčmi. No, je pravda, že som chlapcom kazil vekový priemer.

 

A už by sa aj patrilo prejsť k zápasom. S Prešovom sme hrali vcelku dobre, svedčí o tom aj naša prehra 11:0. Ale čo by sme to boli za Jánošíkovskú, teda pardon, Rákocziovskú družinu, keby sme sa nepozviechali. S Dubnicou nad Váhom sme teda prehrali len 8:1. A vtom sa rozpútala urputná bitka, priam derby, s Rožňavou, ktoré sme zvládli a vyhrali 4:1. Potom sa všetky tímy zišli na svätej omši. Po tejto omši sme mali hrať s Michalovcami, samozrejme že pod umelým osvetlením, lebo denná doba už pokročila. Hrali sme dobre, vyhrávali 2:1, ale napokon sa prejavila väčšia skúsenosť a fyzická disponovanosť michalovských hráčov a otočili to na 2:3 v náš neprospech. V skupine sme skončili 4., za nami sa umiestnila len Rožňava. Tak sme si povedali, reku ideme spať a oprobujeme zajtra dobre zahrať o to 7. miesto s Novou Dubnicou.

 

Aj to vyzeralo celkom sľubne, ba až prekvapujúco sme hrali 1:1, ale skončilo sa to už menej sľubne, prehrou okolo 7:1. Tak sme sa rýchlo zbalili, že nasadneme na kone a odídeme, ale kone sme nemali, teda sme sa zase museli uspokojiť s rýchlikom.

A tu, na konci tohto článku vyvstáva otázka, či je ôsme miesto dobré. Asi áno. Chlapci získali veľmi veľa skúseností, ukázali, že vedia bojovať a že držia spolu. Koniec koncov, väčšina z nich ešte pôjde do Žiliny 2-3 krát, nehovoriac o VHTčku. Chlapci, odkaz pre Vás: o dva roky idete po medaily!

 

A či je to dobré pre mňa, odrastajúceho brankára, ktorý v Žiline ani na VHTčku už chytať nikdy nebude… ktovie. Aj tu však musím povedať, že asi áno. Človek potrebuje zažiť aj neúspech, aby sa mal od čoho odraziť. Len ešte neviem, kam sa odrazím.

Thompson