Nie je dôležité vyhrať, ale… (Florbalový turnaj stretiek)

florbal2014

Čakala som na dvadsiatku zababušená až po uši. Síce svietilo slnko, fúkal štipľavý vietor a zima zachádzala nepríjemne pod kožu. Bolo ako v mrazničke. Na zastávke sme niektorí stepujúc vyčkávali asi desať minút. Ešteže som si pri odchode intuitívne vzala tie rukavice. To bolo ozaj chytré. Ruky by som si v tej chvíli strčila aj do vrecák, nebyť hokejky, ktorú som kŕčovito zvierala v pravici a tašky, ktorá sa mi hompáľala vo vetre na opačnej strane. Dočkali sme sa. Už som si zvykla, že dievča s hokejkou pôsobí na niektorých prekvapivo, alebo aspoň rušivým dojmom. V takej MHD-ečke to potom niekedy vyzerá, skoro ako v divadle. Najprv na sebe cítite dlhé premeriavajúce pohľady, potom tie uprené. Naučila som sa ich “opätovať”. Vlastne som si z toho vzájomného zazerania spravila akúsi zábavku. Niečo na spôsob, kto z koho. Tento raz som sa však, aj kvôli treskúcej zime na tieto žabomyšie vojny vykašľala. Premýšľala som hlavne o tom, ako tie udalosti do seba opäť tak šikovne zapadli a ja si môžem po dlhom čase konečne zahrať, hoci som v ten víkend nemala byť doma.

V buse som stretla Maťa a ďalšie dve baby z Troch hôrok. Potešilo ma, že vidím známe tváre a akosi ma prirodzene zahrialo pri srdci. Maťo sa pochválil, že spal iba tri hodiny. Okomentovala som to trochu ironicky, trochu s obavou, že na ponocovanie si nevybral najvhodnejší čas, takto, pred celodenným turnajom. Usmial sa a zahovoril moju miernu výčitku otázkou: “Ale super, že sa niečo také po dlhom čase organizuje, ne?” Dala som mu za pravdu. Zdalo sa, že sa fakt teší. Povedal mi, že v teame ich bude asi osem a že si vymysleli aj meno. Neznelo mi síce tak vtipne ako názov TUKABEL, ktorý si vybralo iné družstvo, prišlo mi však praktické a svojím spôsobom originálne.

Do strediska sme dorazili včas. Omša ešte nezačala. Rýchlo som si to namierila k svojmu obľúbenému miestu. Mám z neho dobrý výhľad. Hokejku som si položila k nohám a kým som si rozopínala vetrovku, svižným pohľadom som si premerala osadenstvo v kaplnke. Bola takmer plná. S niektorými sme si vymenili pár rozospatých pohľadov i úsmev. Zazrela som aj tváre, ktoré som už dlho nevidela. Zazvonilo na omšu. Salezián Stano začal sympaticky. Vraj sme už teraz všetci víťazi, keď sme sa v skoré ráno a navyše v sobotu prekonali a prišli. S jemným pátosom v hlase nám potom predstavil víťaznú trofej. V laviciach to mierne zašuchotalo. Zaznela tiež výzva, ako by povedal jeden náš animátor Janko, “budovať spoločko”. Prečo nie, pomyslela som si. Aj u nás niekedy prechádzame popri sebe, ako okolo drahých výkladov a šport je vždy dobrou príležitosťou roztápať tie pomyselné ľady medzi nami. Napokon, vedel to už sám Don Bosco.

Turnaj mal začať hneď po omši. Všade sa to hmýrilo mladými. Posledné úpravy ihriska v telocvični, ozvučenie, ceny pre súťažiacich….Vykročila som rovno k šatniam. Vychádzala z nich veselá vrava a z tej dievčenskej sa navyše ozýval nákazlivý smiech. Otvorila som dvere. Pochopiteľne, Madina! Ako inak, usmiala som sa v duchu. Práve musela niečo utrúsiť a smiech sa už šíril po miestnosti ako prílivová vlna. V jednom kúte sa dve staršie dievčatá o niečom družne zhovárali, v druhom sa ďalšie v hlúčiku tískali okolo malej a spokojne tváriacej sa Elišky. “ Postrážiš mi ju, prosím? Hráme prví” , spýtala sa Madina naliehavo.“ Iste, postrážime”, odvetila som. Bolo nám jasné, že pre Elišku bude mať ten deň silne socializačnú príchuť.

Zápasy sa rozbehli dynamicky. Dva zmiešané tímy na ihrisku, ostatných päť za provizórnymi mantinelmi, výrobenými z drevených lakovaných lavičiek. Dvaja pískajúci rozhodcovia na ploche, dvaja zapisujúci, sediaci na fit loptách pri stole. Začalo sa s o(d)kukávaním súperov a ich techniky hry. Po prvých dvoch zápasoch sme prišli na rad konečne my. Teda, stretko Pilcovcov a ja. S Julkou, ktorá v tú noc tiež veľa nenaspala a s Nikou sme si ešte vymenili pár povzbudivých slov. Potom sme si už spolu s chalanmi rozdelili útočné a obranné pozície. Bitku sme zahájili spoločným hlasitým pokrikom. Dúfali sme, že takto trochu otrasieme sebavedomím súpera. Nestalo sa. Prehrali sme. Prvý neúspech sme zapili čajom. Bol vynikajúci, čerstvo uvarený. Prišiel za nami Stano. Asi nás chcel svojou prítomnosťou povzbudiť, resp. oznámiť nám, že máme už len jednu šancu, ak chceme postúpiť. Pustili sme sa do taktizovania, všetci spolu a hlavne s humorom. Každý niečo navrhol. Fakt múdre veci, dobré nápady. Majo bodoval. Nepomohlo. Prehrali sme. Definitívne. Tentoraz sme to už išli zajesť.

Bolo to pekné. Chlapci pospájali stoly a priniesli stoličky navyše. Kapitán Peťo sadol za vrch a my ostatní okolo. Zdalo sa, akoby konečne zavládol tímový duch a tá súhra, ktorá nám dovtedy pri hre trochu chýbala. Zhovárali sme sa o všetkom možnom, vážnom i trápnom a kým turnaj pokračoval, stihli sme toho ešte veľa prebrať. Dokonca sme si zahrali i spoločenskú hru. Bolo nám spolu dobre. Pomaly sme sa rozišli. Sadla som si do telocvične a čakala na vyhodnotenie. Maťo, s ktorým som v to ráno cestovala v autobuse, bol práve so svojím tímom vo finále. Proti nim nestál nik iný, ako… TUKABEL. Bolo to ako o nervy. Oba tímy boli silné. Vyhrali tí lepší. Maťo a jeho družina.

Bolo už neskoro po obede, keď sa vyhlasovali výsledky. Z nášho tímu som tam ostala už len ja. Ako som tam tak na záver sedela a fotila pár záberov na pamiatku, premohol ma silný pocit. Vďačnosť. Za celý deň, za mrazivé ráno, za stretnutia, spoločnú sv. omšu, za hru i za môj team, za tých konkrétnych ľudí, s ktorými som mohla trochu viac byť. Kráčajúc po cenu útechy mi potom už vôbec nebolo ľúto, že sme nevyhrali, v hlave mi totiž znelo trochu pozmenené – Nie je dôležité vyhrať, ale…..budovať spoločko! V tej chvíli som si bola istá, že v niečom, sme v ten deň predsa len zvíťazili.

R.

florbal-ucastnici2014