Tajomná chata prípravkárov v Zahurawood

Poznáte ten pocit, keď cestujete niekde, kde ste v živote neboli a ešte vám povedia, aby ste sa pripravili na to najhoršie? Asi by ste tam ani nešli? Skupina mladých, ktorí sa pripravujú na animátorstvo, sa však rozhodla inak a v piatok poobede nastupovala do vlaku s odhodlaním čeliť výzve.

Po odchode vlaku zo železničnej stanice v Spišských Vlachoch zostalo na koľajisku pusto sťa by vo filme z divokého západu pred záverečnou prestrelkou. Príbeh mladých prípravkárov sa tu však nekončil, ale práve iba začínal. Prvá úloha, aj keď sa spočiatku zdala veľmi jednoduchá, ich po strastiplnej ceste zaviedla do oblasti s lukratívnym názvom Zahurawood. Žeby predsa nejaké spojivko s americkou kinematografiou?

Každopádne, po úspešnom príchode aj poslednej skupiny, ktorej sa z labyrintu neznámej krajiny podarilo vymotať a doraziť na chatu po hodine, sa konala večera. Nešlo však o klasický typ individuálneho chrumania vlastných zásob alebo čakania v rade pred okienkom závodnej jedálne. Budovanie spoločenstva predpokladá rozmer podelenia sa a túto skúsenosť mohli mladí prípravkári intenzívne prežiť počas spoločnej večere, ktorej obsah doniesli z domovov práve oni.

Neznáme prostredie rezortu Zahurawood ponúkal jednoznačne priestor pre nočnú aktivitu. Superstar, ktorú mali prípravkári ochrániť, sa musela pre zranenie utržené pri obrannom úkone samotnej ochranky vrátiť na chatu s rozbitým kolenom a roztrhanými nohavicami. O pár minút na to sa na rovnej ceste opäť stal podobný úraz a ďalšia prípravkárka v doprovode smerovala k chate. Po týchto skúsenostiach sa prípravkári presunuli radšej dovnútra, kde večer strávili pri spoločenskej hre Aktivity.

V sobotu dopoludnia prípravkári zistili prevratnú skutočnosť – ich život môže mať nejaký zmysel. Cez ilustráciu pomocou štyroch typov osôb (povaľač, tulák, turista, pútnik), ktoré predstavovali postoje k životu, sa rozhodli, že musia zo  svojimi životmi niečo urobiť. Práci s týmto rozhodnutím bola venovaná nasledujúca aktivita s vyústením do knižky Biele plátno a tvorbe vlastného životného projektu.

Popoludnajšia cesta späť na stanicu bola o dosť rýchlejšia ako cesta na chatu. Niektorí ju zvládli za rekordných 10 minút. Nie je jasné, či to bolo z dôvodu príliš silnej túžbe po domove, ale na fakte oznámenia polhodinového meškania vlaku to nič nezmenilo. Po usadení sa v sedadlách vozňov ŽSR a míňaní posledných stĺpov stanice Spišské Vlachy sa sem-tam ozval povzdych, že prečo sme nemohli zostať až do nedele. 

:: Fotogaléria ::