Cyklopúť do Levoče

Jeden rok je dosť dlhá doba na zabudnutie niečoho ťažkého. Väčšinou zostanú iba pekné spomienky. Čo bolo pred dvoma rokmi je ťažko rozprávať, pretože zostávajú iba storky, ktoré sa časom čoraz viac subjektivizujú. Tento fenomén sa prihodil aj mne a bol mi takmer osudným.

Písal sa rok 2019 a na Troch hôrkach v mesiaci jún je lepšie sa zdržovať v tieni. Pri pohľade na behajúce deti za loptou po rozhorúčenom asfalte som sa divil, že sa im ešte podrážka na topánkach neroztopila. Na otázku, či si nejdem s nimi zakopať som len pokrútil hlavou a vystrúhal výraz tváre akoby predo mnou stál nejaký juhoafrický indián a snažil sa ma niečo opýtať vo svojej reči, ktorá nebola doposiaľ objavená žiadnym svetovým lingvistom. Toto zaváhanie vychádzajúce z prirodzeného pudu o zachovanie vlastnej existencie sa mi však stalo osudným. O pár minút si ku mne na lavičku prisadol Laco M. a opýtal sa ma, či by som nechcel ísť na cyklopúť do Levoče. Matne som si spomínal na podobnú akciu spred dvoch rokov. Moje pamäťové centrum v tú chvíľu nevyhodnotilo túto ponuku ako negatívnu a tak som na ponuku pristál. Neskôr, keď sa zrejme neurónom podarilo prebojovať k pamäťovým stopám starším ako dva roky, sa mi začalo rozvidnievať, ale to už bolo neskoro. O pár dní som už poobede v piatok 28. júna sedel v kaplnke na Troch hôrkach a pripravoval sa na svoju krížovú cestu.

Prvý deň prebehol podľa všetkých v pohode. Ja som však stále nechápal, prečo sme nešli čo najkratšou trasou cez Jahodnú a obchádzali sme ju cez Kysak. Niekomu sa povie, že 16 kilometrov navyše to nič nie je, ale ja som rátal každú otočku pedálom. V rozumnom čase, ešte pred východom svätojánskych mušiek, sme dorazili na Opátku, kde nás s plechom francúzskych zemiakov a táckou koláčov privítala rodina Tomaštíková. Ten večer som pripustil, že možno tá púť nebude až taká náročná.

Ráno, pri zazvonení budíka, som dúfal, že bude pršať tak, ako tomu bolo pred dvoma rokmi a odchod sa posunie na poludnie. Zostril som sluch, ale okrem žblnkotajúceho potoka som nezaznamenal inú aktivitu vodných molekúl. Pomaly som sa teda otáčal k oknu a otváral oči s nádejou, že uvidím jemný dážď, ktorý očakávali aj poľnohospodári. Napriek niekoľkým pokusom o reštart v otvorení a zatvorení očí, výsledok bol stále ten istý. Z jasnej oblohy sa usmievalo zubaté slniečko, ktoré akoby hovorilo, že si na mňa špeciálne posvieti.

Napriek snahám o prosbám o pozhovenie, príkaz znel jasne a po sv. omši a raňajkách sme museli chatu do desiatej opustiť. Pred chatou bola ešte spoločná fotka – údajne kvôli štatistike, aby sa vedelo, ako sa znižoval počet ľudí v tíme. Ani som sa nestihol poriadne zamyslieť nad prezradeným dôvodom a zrazu som sa ocitol pred chatou sám. Videl som iba posledného cyklistu ako vchádza do zákruty a o pár sekúnd nebolo ani jeho. Nasadol som teda na bicykel a uháňal, čo mi sily stačili.

Po pár kilometrov som zbadal jedného z našich cyklistov, ako sa váľa v žihľave. Pomyslel som si, že je to možno nejaký nový druh rozcvičky. Keď som mu pomáhal sa z tadiaľ dostať, utierajúc si koleno od krvi si mrmlal niečo v zmysle, že si nastavoval cyklokomputer. Hm, proti gustu niet dišpút, ale podľa mňa je lepšie nastavovať tieto zariadenia mimo žihľavu.

Začali sme stúpať na obávaný Folkmar. Túžil som, aby aspoň na chvíľu platil výrok „stúpajú a síl im stále pribúda“, no nestalo sa tak. Neveril som, že slovenský cestár má toľko fantázie, aby vyprodukoval na jednom kopci také množstvo zákrut, za ktorými si človek myslí, že je už vrchol. Na pokraji depky a s vyplazeným jazykom som sa dostal nakoniec až na vrchol. Neviem, či cyklista, ktorý určoval trasu, si nevšimol, že som práve prišiel a v akom stave, ale jeho jasný príkaz na odchod ma utvrdil, že nie.

Po Folkmari mala byť cesta údajne len trochu zvlnená. Pre mňa však každá táto vlnka bola malým Folkmarom. Prsty na rukách mi v počítaní dávno došli a blížil sa koniec aj prstom na nohách, keď som konečne zbadal tabuľku Spišské Vlachy. Cítil som sa podobne ako grécky vojak, ktorý bežal z Maratónu do Atén, len s tým rozdielom, že poobede ma čakala ešte ďalšia etapa.

Neviem koho to napadlo, hoci veľké podozrenie padalo opäť na toho vedúceho cyklistu v modrom, ale dodnes nechápem, načo sme išli na Zahuru. Nehovorím, že tam nebolo pekne, ale konečne ma mohol niekto pochopiť, že z počítania kilometrov na bicykli som prešiel na metre. Akou-takou úľavou bola návšteva Matúšových starých rodičov v Spišských Vlachov. Neplánovaný obed prinútil aj modrého cyklistu na chvíľku pozhovenia.

Bola to však skutočne iba chvíľka. Ledva, čo som sa po obede uvelebil na čerstvo pokosenej tráve a začal snívať o krajine elektrobicyklov, zaznel opäť ten nepríjemný povel: „O minútu odchádzame!“ Keby som mohol, toto slovné spojenie by som úplne zo slovenčiny zmazal. „Príkaz znel jasne a nebolo času rozmýšľať“ kto to povedal, hoci každému bolo jasné, z ktorých úst táto neľudská veta v takýto čas mohla vyjsť. Automaticky som si sadol na bicykel a krútil som pedálmi ako robot s nádejou, že to takto pôjde ľahšie.

Po viac ako desiatke kilometrov sa ukázala Mariánska hora v Levoči. Naplnil ma entuziazmus a dušoval som sa, že tam musím dôjsť aj keby som tam bicykel mal vytlačiť. Posledné slová sa však cyklistovi v modrom veľmi nepáčili a vystríhal ma pred vypovedaným pokušením, aby som sa neopovážil vstúpiť na sväté miesto bez bicykla.

Vidina záveru púte zmobilizovala vo mne všetku silu. Sám som sa divil, kde sa to vo mne berie. Ostatní ma však ešte vystríhali pred nejakým strašným kopcom. Nebral som to však na veľkú váhu, pretože som vedel, že na Mariánsku horu sa ide do kopca, ale to je otázka nanajvýš polhodiny. Za Klčovom ma však prešlo nadšenie a silu, ktorú som doposiaľ pociťoval, ako by ju niekto zrazu ukradol. Podozrieval som modrého cyklistu, ktorý v inom prípade musel dopovať alebo mať bicykel s elektromotorom.

Kopec snáď nemal ani konca. Prestal som veriť na príslovie, že každý kopec má svoj vrchol. Okolie som už dávno nesledoval a všetko úsilie som vložil do toho, aby som sa udržal medzi stredovou čiarou a krajnicou. V mdlobách som sa prehupol na druhú stranu a do Levoče som sa zviezol iba vďaka zákonu zachovaniu kinetickej a potenciálnej energie.

Pri príchode do lokality ubytovania nás vítali milé psy. Našťastie boli v klietke, inak by nás s istotou rozkúsali skôr, ako by stihla vyfučať duša po defekte. Našťastie si na nás postupne zvykli a nemuseli sme sa tešiť ani večernému koncertu pri splne mesiaca. Po ubytovaní nasledovala vytúžená sprcha a ešte vytúženejšia večera.

Keďže ohybu nikdy nie je dosť na večer sme sa pobrali na Mariánsku horu. Perfektným nápad bola modlitba sv. ruženca počas cesty hore. Myslím, že oveľa menej by som sa zadýchal napríklad pri behu na Ďumbier.

Mariánska hora nás privítala tichom a atmosférou tesne pred veľkou púťou. Ďakoval som Nebeskej Mame za celú púť a predostrel úmysly, s ktorými som prišiel. So západom slnka sme sa pobrali späť, aby sme si oddýchli a nabrali síl na cestu späť.

Sv. omša o 8:00 v nedeľu ráno na bicykli na Mariánskej hore bola rozcvičkou na cestu späť. Podobných kopcov a ešte väčších sme si od Spišskej Novej Vsi užili až až. O tom však niekedy nabudúce. Celkovo za 3 dni sme prešli 220 km, nastúpali 2450 výškových metrov a strávili viac ako 11 hodín na bicykli.

:: Fotogaléria ::

Simple Calendar

21. júla 2019
23. júla 2019