Slovenský kras s milosťou nebies

„Poďme do Malej Fatry!“
„A čo takto Poloniny?“
„Na Muráni som ešte nebol!“
…a možno by sa pokračovalo v navrhovaní turistickej destinácie až do zimy, keby nezaznel hlas sťaby zo záhrobia:
„Kto pozná ešte nejaký iný národný park?! Poďme sa radšej pozrieť na počasie!“

Aplikácii slovenských meteorológov sme spočiatku nechceli veriť. Toľko zrážok predsa nehlásali za celé leto a už vôbec nie za dva dni. Po overení vo výskumnom ústave zo severnej krajiny tisícich jazier, sme sa predsa len uchýlili spätne k domácej predpovedi, ktorá vyznievala priaznivejšie. Skráteniu dĺžky výletu sme sa však nevyhli a vzhľadom na počasie sme sa priklonili k jednému dňu. Prirodzene, odštartovalo to novú diskusiu o všetkých možných i nemožných trasách, z ktorých nakoniec vyhral Slovenský kras.

Neveriacky som otvoril jedno oko, ktoré už nejaký čas nahlodával ranný slnečný lúč. Pozrel som na mobil. Pulz v momente vyskočil nad stovku a ja s ním z postele. Ak som chcel stihnúť vlak, bolo treba v momente opustiť dom a bežať na električku. Cestou som stihol zobrať ešte niečo na raňajky, napustiť vodu a zbaliť do batohu niečo proti prípadnému dažďu.

„Do Moldavy mesta?“ zaznelo spoza okienka na stanici. Začal som spochybňovať svoje poznatky z geografie, keďže som o tejto metropole na juhu Slovenska veľa nepočul. Vzhľadom na blížiaci sa odchod vlaku a netrpezlivé postávanie skupiny šiestich mladých ľudí, ktorí neomylne museli vstať skôr ako ja, som iba prikývol a zobral rýchlo lístok spolu s výdavkom v niekoľkých minciach.

O pár minút sme sa viezli v exprese do nepoznaného veľkomesta. Dôvodom preplneného vlaku nebol tak počet cestujúcich, ako skôr skutočnosť, že išlo iba o jeden vozeň. Plánované raňajky sa konali teda na „stojáka“.

Pri šiestom lístku na Sorošku to už vodičovi medzimestskej dopravy nedalo a spýtal sa:
„Čo je tam za akcia? Už päť rokov tam nikto nevystupoval.“
„Ideme tam na výlet.“
„Tam?“ Nemu pokrútil hlavu a vydal posledný, siedmy lístok.

Trasa zo Sorošky do Zádielskej doliny sa spočiatku mierne vlnila cez lesy a pastviny. Až na jednu srnu sme nezbadali žiadnu zver. Možno to bolo kvôli veselej vrave, ktorá medzi nami panovala. A možno to bola predzvesť niečoho veľkého, na čo sme v tú chvíľu ani nepomysleli.

Pred Zádielskou dolinou sme sa zastavili pri Kaplnke Panny Márie Pomocnice s modlitbou Anjel Pána. Tieň dvoch líp nám poskytol vhodné miesto na obed a poludňajší odpočinok. Lúčiac sa s Nebeskou Matkou sme nemali ani potuchy o tom, že o necelé dve hodiny sa budeme k nej utiekať s prosbou o intenzívnu pomoc.

Prešli sme Zádielskou dolinou a začali stúpať cez Hačavské sedlo do Medzeva. Spustil sa dážď. Oblečení do pršiplášťov sme rozmýšľali, či je lepšie moknúť alebo sa pariť pod igelitom. Úvahy nám prerušilo hromobitie. Nádej po atmosférických bleskoch sa rozplynula prvým jasným výbojom, ktorý nás zároveň presvedčil o vypnutí si mobilných zariadení.

Búrka začala mohutnieť. Padajúce krúpy nás už netrápili tak, ako všade okolo metajúce blesky:
„Mohli by sme sa začať modliť ten spomínaný ruženec.“
„Ja sa už modlím štvrtý desiatok,“ poznamenala jedna z účastníčok.

Jediný spôsob, ako vyjsť z epicentra búrky, bolo kráčať v bezpečných rozostupoch ďalej a snažiť sa zísť z hrebeňa čím skôr. Premočeným na kosť sa nám vďaka ochrane Panny Márie podarilo dostať až do Medzeva, kde nás opäť statočne zlialo.

Autobus sme stihli „last minute“ a s drkotajúcimi zubami sme prišli na Tri hôrky. V teple diek a s horúcou šálkou čaju sme pri cestovinách rozmýšľali nad zázrakom, ktorého sme boli živými svedkami.